Výkladový slovník - Ochrana prírody a krajiny - Ekologické siete

prvok územného systému ekologickej stability – predstavuje časť krajiny, ktorá svojou veľkosťou a stavom ekologických podmienok umožňuje dlhodobú existenciu voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov v ich prirodzených spoločenstvách. Podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny je biocentrum definované ako „ekosystém alebo skupina ekosystémov, ktorá vytvára trvalé podmienky na rozmnožovanie, úkryt a výživu živých organizmov a na zachovanie prirodzeného vývoja ich spoločenstiev.“ Ide o voľne žijúce organizmy v ich prirodzenom prostredí. Biocentrum vytvára podmienky pre existenciu pôvodných druhov bioty určitého územia, zachovanie ich „génových zdrojov“, t.j. genetickej (vnútrodruhovej) diverzity v krajine, ktorú človek využíva pre svoje potreby. Význam biocentra je daný jeho rozlohou, druhovým zložením a biogeografickým významom. Rozoznávame biosférické, provinciálne, nadregionálne, regionálne a miestne biocentrá, ktoré môžu byť reprezentatívne a unikátne. V rámci biocentra môže byť osobitne vymedzené →jadro biocentra, ktoré tvoria najhodnotnejšie prírodné spoločenstvá. Môže byť aj legislatívne chránené. Funkčnosť biocentra závisí od stavu ekologických podmienok a od jeho plošných a priestorových parametrov (rozloha, vzdialenosť od najbližšieho podobného prírodného prvku). Príkladom biocentra môže byť časť lesa s prirodzeným druhovým zložením v poľnohospodárskej krajine, ale aj v lesnatej krajine, kde prevládajú hospodársky využívané lesy s chudobným druhovým zložením. Medzi biocentrá zaraďujeme aj mokrade, vodné plochy, apod. Hierarchická úroveň biocentra je daná jeho rozlohou, druhovým zložením a biogeografickým významom. V území potenciálneho prirodzeného výskytu dubových kvetnatých lesov bude tvoriť reprezentatívne biocentrum dubový les. Unikátne biocentrá majú ojedinelé druhové zloženie alebo sa vyskytujú zriedkavo (Ružičková a kol. 2009). 

„je rôznorodosť všetkých foriem života a ich vzájomného spolupôsobenia na Zemi. Zahŕňa v sebe ekosystémy, biotopy, druhy rastlín, živočíchov, mikroorganizmov a variabilitu génov a ich vzájomné vzťahy“ (MŽP SR, 2013).

biologický koridor - prvok územného systému ekologickej stability, ktorý spája biocentrá a umožňuje migráciu a výmenu genetických informácií voľne žijúcich organizmov, nemusí však umožňovať ich trvalú existenciu. Podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny je biokoridor definovaný ako „priestorovo prepojený súbor ekosystémov, ktorý spája biocentrá a umožňuje migráciu a výmenu genetických informácií živých organizmov a ich spoločenstiev, na ktorý priestorovo nadväzujú interakčné prvky." Funkčnosť biokoridoru závisí od stavu ekologických podmienok a od jeho priestorových parametrov (šírka, dĺžka). Biokoridory majú väčšinou líniový charakter. Rozoznávame nadregionálne, regionálne a miestne biokoridory, ktoré môžu byť spojité a nespojité (spojitosť) a majú väčšinou líniový charakter. Biokoridory mnohých (najmä mobilnejších) druhov organizmov často však spojitý charakter nemajú. V našich podmienkach napr. biokoridor suchomilných druhov regionálnej a vyššej úrovne, môže pozostávať z reťazca viac-menej priestorovo nespojitých (izolovaných) biocentier nižších úrovní. Biokoridor môžu spájať biocentrá tvorené rovnakými, či podobnými spoločenstvami, alebo výrazne odlišnými spoločenstvami. V krajine však biokoridor plní aj ďalšie funkcie, ako napr. vetrolam, biotop pre vtáky či drobné stavovce. 

je v článku 2 Dohovoru o biologickej diverzite (Convention on Biological Diversity 1992), ku ktorému pristúpila aj Slovenská republika, definovaná ako „rôznorodosť všetkých živých organizmov vrátane suchozemských, morských a ostatných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou. Termín biologická diverzita v zmysle dohovoru označuje nielen rôznorodosť v rámci druhov a medzi druhmi, ale aj rozmanitosť (diverzitu) ekosystémov.“

rôznorodosť krajiny je chápaná ako vyjadrenie početných vzťahov, ktoré existujú v danom čase medzi jedincom alebo spoločenstvom a topograficky definovaným územím, ktorého vzhľad je výsledkom kombinácie pôsobenia prírodných a ľudských faktorov v určitom čase. Diverzita krajiny značne ovplyvňuje zvyšovanie a znižovanie počtu druhov v krajinných zložkách a zároveň tu existuje spätná väzba. Štrukturálne sa jednotlivé typy  krajiny líšia v distribúcii druhov, energie a látok. Látková a funkčná rôznorodosť krajiny sa prejavuje bohatosťou členenia pôdnych a substrátových profilov, reliéfu a bohatosťou druhov v biocenózach. 

cielene vybudovaný migračný objekt, ktorý umožňuje voľne žijúcim organizmom bezpečne prekonať bariéry ciest, diaľnic a železníc v trase ich pravidelných presunov v krajine (v užšom význame aj nadúrovňový ekomost). Vo všeobecnosti sú rozlišované základné typy migračných objektov podľa spôsobu križovania komunikácie a umiestnenia na: 1. nadúrovňové – nadchody, 2. úrovňové a 3. podúrovňové – podchody (Ružičková, Lehotská 2008). Konštrukčné riešenia ekoduktov sú veľmi rozmanité a závisia od charakteru krajiny, cieľových druhov organizmov, typu migrácie a od typov biotopov, vhodných pre cieľové druhy. Jedným typom ekoduktu je tzv. cervidukt - umelo vytvorený nadchod pre zver  ponad diaľnice. Väčšinou je po okrajoch vysadený stromovou a krovinovou vegetáciou, má trávnatý povrch a pre motiváciu zveri slúži napájadlo na jednej strane. Obvyklá šírka ekoduktu pre vysokú zver je 15 - 50 m. Tunelové prechody pre malé cicavce a obojživelníky bývajú široké cca 1 m.

vybraný systém prírodných území s prvoradou funkciou ochrany, prípadne obnovy prirodzenej druhovej rozmanitosti bioty v prírodných podmienkach v krajine, ktorú človek intenzívne využíva pre hospodárske a produkčné účely. ES tvoria biocentrá či  jadrové územia a  biokoridory alebo ekologické koridory. Rôzne typy ES obsahujú aj doplnkové územia ako interakčné prvky, pufračné zóny, územia rozvoja prírodných prvkov a pod. Ekologické siete zmierňujú vplyv fragmentácie prírodných území, zdôrazňujú význam vzájomného prepojenia prírodných prvkov v krajine a dávajú priestor pre systematickú tvorbu nových, chýbajúcich ohniviek ES. Koncepcie ES sa začali v rôznych štátoch Európy rozvíjať na začiatku 80-tych rokov. Plány ES od miestnej až po európsku úroveň slúžia buď ako dokument ochrany prírody, ako podklad pre územné plány, alebo pre obidva účely. Ich obsah je odrazom toho, čo si určitý štát alebo región stanovil za svoj cieľ v oblasti ochrany prírodných hodnôt a využitia územia. Jedným z typov ES je aj územný systém ekologickej stability a NECONET. Zjednocujúcou koncepciou ES pre Európu je Paneurópska ekol. sieť (PEEN). Teoretické východisko koncepcií ES tvorí →Teória ostrovnej biogeografie a →Metapoplulačná teória (Ružičková a kol. 2009). S problematikou ES je úzko spätá skupina pojmov ako  →biodiverzita, →diverzita krajiny, →fragment, →fragmentácia, →insularizácia, →izolácia , →metapopulácia, →ekoton. 

strategická a dynamická koncepcia, ktorá má poskytnúť rámec pre ochranu prírody a krajiny ako celku. Jej cieľom je určiť európsky významné druhy a stanovištia a vypracovať opatrenia na ochranu integrity prírodných ekosystémov. Koncepcia má umožniť prechod od stratégie ochrany druhov k ochrane ich stanovíšť až celých ekosystémov, ako aj postup od národnej úrovne k medzinárodnej. Ekologická sieť ECONET je rozlišovaná v dvoch úrovniach: EECONET - European Ecological Network, predstavuje sieť jadrových území a ostatných prírodných prvkov, významných z hľadiska biologickej a ekosystémovej rôznorodosti na úrovni európskeho kontinentu a nadväzuje na systémy vyčlenené vo všetkých úrovniach a pásmach kontinentu. NECONET - National Ecological Network, predstavuje sieť významných jadrových území, chránených území a ďalších prírodných prvkov, významných na úrovni národnej, prípadne v osobitných prípadoch hraničných oblastí na úrovni bilaterálnej. Sem sa zaraďujú aj antropogénne vytvorené stanovištia, územia určené na rozvoj prírodných prvkov, ako aj čiastočne izolované prírodné ostrovy. NECONET je súčasťou Národnej (štátnej) stratégie ochrany prírody a súčasť Národnej stratégie ochrany a využívania biodiverzity (Ružičková a kol. 2009).

v dynamickom chápaní predstavuje schopnosť ekologických systémov pretrvávať aj počas pôsobenia rušivého vplyvu, uchovávať a reprodukovať svoje podstatné charakteristiky aj v podmienkach narúšania zvonku, čo sa prejavuje: minimálnou zmenou počas pôsobenia rušivého vplyvu alebo spontánnym návratom do východiskového stavu. Rozlišuje sa →vnútorná (endogénna) a →vonkajšia (exogénnu) ekologická stabilita. Nepoznáme zatiaľ taký ekosystém, ktorý by sa vyznačoval absolútnou vonkajšou ekologickou stabilitou, t. z. odolnosťou voči všetkým mysliteľným mimoriadnym vonkajším faktorom. Základným kritériom pre výber a navrhovanie komponentov ÚSES je vnútorná ekologická stabilita. Ekologickú stabilitu krajiny môžeme vyjadriť podielom ekologicky stabilných prírodných prvkov voči menej stabilným až nestabilným územiam a ich vzájomným usporiadaním (Míchal a kol. 1994).

Ekologickú optimalizáciu priestorovej organizácie krajiny začala riešiť v osemdesiatych rokoch metodika LANDEP (Landscape Ecological Planning), ktorá predstavuje systémovo usporiadaný účelový komplex krajinno-ekologických metodík a metód. Základným cieľom LANDEP je návrh krajinnoekologicky optimálnej organizácie krajiny (Ružička, Miklós, 1982). Metodické postupy a skúsenosti LANDEP sa stali jednými zo základov pre Metodické pokyny pre vypracovanie dokumentov ÚSES (MŽP SR, 1993) na Slovensku.

je základným prvkom rôznych typov ekologických sietí. Významovo sa chápe v rovnakom zmysle ako → biokoridor, teda priestor pre migráciu voľne žijúcich organizmov a pre šírenie ich diaspór. Ekologická štruktúra a funkcia ekologického koridoru bude závisieť od jeho umiestnenia, trasy, typov biotopov, ktoré obsahuje a od okolitého prostredia. Tieto a ďalšie faktory budú určovať, ako ekologický koridor funguje pre rastliny, zvieratá, vodu a v širšom chápaní zelených ciest aj pre ľudí. V uvedenom význame sa používajú viaceré termíny ako napr. koridor pre voľne žijúce organizmy (wildlife corridor). 

časť krajiny, v ktorej plošne prevládajú ekosystémy s relatívne vyššou ekologickou stabilitou a vyznačuje sa ekologickými podmienkami, ktoré umožňujú existenciu druhov prirodzeného genofondu krajiny v prirodzených podmienkach. EVSK sa vymedzuje pomocou stupňa ekologickej stability na základe priestorovo štruktúrnych kritérií ako: stav ekologických podmienok, druhové zloženie, rozloha. Rozlišujeme ekologicky významnú krajinnú oblasť (nad 1000 ha), ekologicky významný krajinný celok (10 – 1000 ha), ekologicky významný krajinný prvok (do 10 ha), ekologicky významné líniové spoločenstvo. Ekologicky významné segmenty krajiny tvoria základ pre vymedzenie územného systému ekologickej stability krajiny a majú hlavný význam pre zabezpečenie druhovej a krajinno-ekologickej diverzity, zamedzenie vodnej a veternej erózie, udržanie kvality vody, reguláciu odtokových pomerov, vytvorenie refúgií pre mnohé rastliny a živočíchy a vytváranie ochranných zón pre vzácne ekosystémy. 

je mierou pre klasifikovanie ekostabilizačnej situácie. Vyjadruje schopnosť vegetácie stabilizovať povrch (pôdu) pred eróziou a vitalitu vegetácie, ktorá podmieňuje zvrátenie stavu nerovnováhy v krajine. Ekostabilizačná účinnosť je klasifikovaná u každého vegetačného prvku (lesy, trvalé trávne porasty, nelesná stromová a krovinová vegetácia, ostatná vegetácia) (zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny ).

sú prírodné prvky s relatívne vyššou ekologickou stabilitou ekologicky významné segmenty krajiny biocentrá, biokoridory, interakčné prvky, významné krajinné prvky.   

okraj - prechodné pásmo medzi dvomi a viacerými rôznymi spoločenstvami, napr. medzi lesom a lúkou, kde dochádza k náhlej zmene ekologických podmienok, a tým aj k zmenám spoločenstiev. Dobre vyvinuté ekotonové spoločenstvá obsahujú obvykle organizmy, charakteristické pre obe dotykové spoločenstvá a naviac druhy, žijúce len v pásme ekotonu. Hranica súvislých lesných porastov s inými prirodzenými, či kultúrnymi spoločenstvami väčšinou nie je ostrá. Okraj lesa tvorí pás stromov a krovín, tzv. plášť a pás bylín, tzv. lem. Typické floristické zloženie plášťových a lemových spoločenstiev je výsledkom miešania druhov lúčnych a lesných spoločenstiev a druhov lesných okrajov, ktoré sú schopné prevládať. Šírka lemov a ich floristické zloženie závisí od špecifických podmienok stanovišťa, od typu dotykových spoločenstiev a od vplyvu človeka. Pri hodnotení fragmentov lesa a pri výbere či návrhu prvkov ÚSES je dôležité poznať podiel ekotonových spoločenstiev a vnútorného lesného prostredia. Rozlohou príliš malé stromové porasty (pod 3 ha v našich podmienkach) majú charakter ekotonových spoločenstiev. Väčšinou majú funkciu interakčných prvkov. 

viacvýznamový termín v biológii, v krajinnej ekológii časť pôvodne väčšieho prírodného celku, napr. fragment lesa, ktorý vznikol v dôsledku rozširovania poľnohospodárskej pôdy, výstavby diaľnice, sídla ap. Fragment je charakterizovaný plochou, tvarom, rozlohou, okrajom, stupňom izolácie, kvalitou biotopov,  konektivitou, charakterom okolitého prostredia atď. Existuje priama súvislosť medzi počtom rastlinných a živočíšnych druhov a charakteristikami fragmentu (fragmentácia). Veľkosť a tvar fragmentu lesa výrazne ovplyvňuje ekologické procesy v závislosti od dĺžky okraja. Fragment lesa s plochou 100 ha štvorcového tvaru bude mať nižší pomer obvodu a plochy a väčší podiel vnútorného lesného prostredia, ako fragment rovnakej rozlohy, ale obdĺžnikového tvaru. Fragmenty prírodných biotopov sú často zaraďované medzi prvky ÚSES. 

rozdelenie súvislého prírodného celku na niekoľko menších častí fragmentov, ktoré sú od seba oddelené väčšími, či menšími plochami odlišných vlastností oproti pôvodnému prírodnému celku, napr. poľami, či zastavaným územím. Tento proces je spojený tiež so zvyšovaním počtu izolovaných rastlinných aj živočíšnych populácií. Z pohľadu súčasnej ekosozológie je fragmentácia biotopov (prípadne ich úplná likvidácia) považovaná za jeden z najdôležitejších faktorov, ktoré ovplyvňujú úbytok druhov až zánik organizmov, citlivých na zmenšovanie rozlohy ich prirodzených biotopov. Všeobecne druhová diverzita klesá so znižujúcou sa rozlohou fragmentov. Biokoridory môžu zmierniť negatívne vplyvy fragmentácie a uľahčiť pohyb rastlín a živočíchov medzi zvyškami prírodných biotopov. Fragmentácia biotopov vedie k rozdeleniu populácií na subpopulácie (metapopulácia). Každá subpopulácia je tým viac zraniteľná, čím je menšia. Ako príklad fragmentácie môžeme v našich podmienkach uviesť vedenie diaľnice cez lesný komplex. V toto prípade je žiaduce pristúpiť aj k technickým opatreniam na zmiernenie účinkov rozdelenia lesných komplexov napr. pomocou ekoduktov, tunelov pre živočíchy, viaduktov ap.

predstavuje v najjednoduchšom chápaní lineárny otvorený priestor. Je to koridor tvorený prírodnou vegetáciou alebo vegetáciou, ktorá má viac prírodný charakter ako okolité územie. Rozlišujú sa tri typy zelených koridorov:

koridory pre voľne žijúce druhy organizmov (wildlife corridors) - ich prvoradou funkciou je ochrana prirodzenej bioty,

pobrežné koridory s rozšírenou funkciou ochrany vodných tokov a vodných zdrojov (riparian corridors), 

zelené či parkové cesty (greenways, parkways) s rekreačnou a estetickou funkciou z pohľadu využitia pre človeka. 

Pre zelené cesty s primárnou úlohou ochrany voľne žijúcich druhov organizmov sú synonymom termíny enviromentálny či ekologický koridor, pre veľmi široké zelené cesty (niekoľko míľ) sa používa termín krajinné prepojenie (landscape linkage) (Smith, Hellmund ed. 1993)

krajina, v ktorej sú produkčné plochy vyvážené vhodne rozloženými plochami ekologicky stabilnejších prírodných a prirodzených ekosystémov. V kultúrnej krajine prevládajú a zrejme aj v budúcnosti budú prevládať z ekologického hľadiska menej stabilné a nestabilné ekosystémy, ktoré sú človekom zámerne udržiavané najmä pre ich vysokú produkciu požadovanej biomasy. Cieľom ekologickej optimalizácie je dosiahnutie stavu tzv. harmonickej kultúrnej krajiny.

je podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny definovaný ako významný krajinný prvok,  vyhlásený príslušným okresným úradom za chránený krajinný prvok (v 2. – 5. stupni ochrany) a plní funkciu biocentra, biokoridoru alebo interakčného prvku najmä miestneho alebo regionálneho významu.  

je výsledkom procesu rozdrobovania teda fragmentácie prírodných celkov, zmenšovania rozlohy fragmentov, zväčšovania vzdialenosti medzi nimi, alebo vnášania nepriechodných bariér do krajiny. Zatiaľ čo zmenšenie plochy prirodzených spoločenstiev ovplyvňuje veľkosť populácií,  fragmentácia obmedzuje ich šírenie. Dôsledkom je v oboch prípadoch ohrozenie až vyhynutie populácií. Ďalším prejavom insularizácie je strata rôznorodosti stanovíšť. Jednou z reakcií na tento proces je aj vytváranie rôznych typov chránených území, v ktorých by sa zachovali zostávajúce prírodné prvky. 

prvok územného systému ekologickej stability, ktorý sprostredkuje priaznivé pôsobenie ostatných ekologicky významných krajinných segmentov na okolité menej stabilné územie zvyčajne na miestnej úrovni. Podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny tvorí interakčný prvok „určitý ekosystém, jeho prvok alebo skupina ekosystémov (napr. trvalá trávna plocha, močiar, porast, jazero) prepojený(é) na  biocentrá a biokoridory, ktorými zabezpečuje ich priaznivé pôsobenie na okolité časti krajiny pozmenenej alebo narušenej človekom“. Ide väčšinou o prírodné prvky s rozlohou menšou ako 3 ha, typu remízok či skupín stromov alebo o užšie líniové porasty ako stromoradia, vetrolamy, brehové porasty a pod.

vzniká v dôsledku procesu fragmentácie prírodných území a vytvárania bariér pre šírenie organizmov, či pre výmenu genetickej informácie. Účinnými prostriedkami na zmierňovanie účinkov izolácie prírodných území či rezervácií sú ochranné pásma a biokoridory. Ochranné pásma majú obmedziť vplyv okolitých plôch. Mieru izolácie možno vyjadriť výskytom podobných prírodných území v okolí prírodného prvku alebo najkratšou vzdialenosťou k väčšiemu územiu, ktoré môže plniť funkciu permanentného zdroja disperzií a migrácií. Izolovaný prírodný fragment sa tiež označuje ako izolát. 

časť biocentra s najzachovalejšími prírodnými ekosystémami a s najvyššou koncentráciou prírodných hodnôt. Vymedzuje sa na nadregionálnej a na regionálnej úrovni. Často býva legislatívne chránené v najvyššom stupni územnej ochrany (napríklad prírodná rezervácia). Nadregionálne biocentrum môže mať aj viacero jadier. Ak rozoznávame jadro biocentra, existuje okrem jadrovej zóny aspoň jedna ochranná zóna.

chápané vo význame ako biocentrum najmä v európskych koncepciách ekologických sietí (hlavne v koncepcii ECONET) predstavuje súbor kľúčových, ekologicky stabilných prírodných ekosystémov územia, spravidla na križovatkách ekologických koridorov v uzloch ekologickej siete.

je mierou prepojenia či priestorovej súvislosti ekol. koridorov, al. biokoridorov, čo možno jednoducho kvantifikovať počtom a dĺžkou medzier na jednotku dĺžky koridoru. 

sa často používa v americkej, kanadskej (Forman, Godron 1993, Smith, Hellmund ed. 1993, Collinge 1996) a austrálskej (Saunders, Hobbs ed., 1991) literatúre. Termíny ekologický koridor (ecological corridor) a jadrové územie (core area) sú zavedené v terminológii Európskej a Paneurópskej ekologickej siete EECONET. Podobne aj nemecká koncepcia ochrany prírody - Biotopverbundsystem - používa termín koridor (korridor) (Jedicke, 1994). Pojem biotický koridor (biotic corridor) sa používa v britskej literatúre (Spellerberg, 1995; Spellerberg a kol., 1995).

existujúci súbor ekologicky relatívne stabilných krajinných segmentov, vymedzený bez ohľadu na ich funkčné vzťahy. Identifikácia kostry alebo základ ekologickej stability je nevyhnutným prvým krokom k projektovaniu ÚSES,  ktorý potom pozostáva v prípade „prebytku“ vhodných segmentov z ich účelovo lokalizovaného výberu al. v prípade ich „nedostatku“ z doplnenia (vytvorenia) nových segmentov tak, aby spolu s existujúcou KES vytvorili funkčný systém (ÚSES) (Buček, Lacina 1984).

je „mozaikou ekosystémov v rôznej miere ovplyvnených činnosťou človeka, s rôznou štruktúrou a druhovým zložením, ktoré k svojmu fungovaniu vyžadujú rôzny prísun dodatkovej energie“ (Buček, Lacina, 1993). 

viaczložková, priestorovo štruktúrovaná populácia, na krajinnej úrovni, ktorú tvoria viaceré lokálne subpopulácie, oddelené od seba vzdialenosťou alebo bariérami napr. v dôsledku procesu fragmentácie. Tieto sú navzájom prepojené prostredníctvom disperzie alebo migrácií. Intenzita migrácií je však obmedzená (Opdam 1991). Pohyb a rozptyl subpopulácií závisí od konfigurácie krajinných prvkov, vzdialenosti medzi stanovišťami a od odporu prostredia (→metapopulačná teória). 

sa zaoberá chovaním populácií v krajine s priestorovo rozdelenými biotopmi, v ktorých prežívajú čiastkové subpopulácie. Ako indikačné monitorovacie charakteristiky využíva základné demografické prejavy každej populácie (natalita, mortalita, migralita, atď.). Za mimoriadne dôležitú považuje komunikáciu medzi subpopuláciami a možnosť nahradenia lokálne vyhynutých subpopulácií imigráciou. Z poznatkov a výsledkov metapopulačnej teórie vyplynula požiadavka zachovať, alebo obnoviť vzájomné prepojenie prírodných prvkov v antropogénne využívanej krajine. Metapopulačná teória tvorí východisko pre koncepcie →ekologických sietí. 

→ÚSES, vymedzovaný na miestnej úrovni (najčastejšie na úrovni katastra). Je súčasťou ÚSES vyššieho hierarchického stupňa (RÚSES, NÚSES). Prostredníctvom miestnych biocentier, biokoridorov a interakčných prvkov sa plní stabilizačná funkcia územného systému ekologickej stability a jeho priaznivé pôsobenie na okolité, menej stabilné ekosystémy. Biocentrá a biokoridory miestneho významu majú spĺňať nároky organizmov, ktoré majú pozitívny vplyv na okolité agrocenózy na poľnohospodárskom pôdnom fonde, na okolité hospodársky využívané lesné spoločenstvá a na územie sídiel. Ide predovšetkým o drobné vtáctvo, hmyz (opeľovače, dravý hmyz), obojživelníky, vtáky a pod. Na úrovni miestneho ÚSES pristupuje k uvedeným funkciám aj funkcia asanácie škôd v krajine, ktoré vznikli v dôsledku eróznych procesov, sanácia smetísk, rekultivácia opustených lomov, zvýšenie estetickej a zdravotno-rekreačnej funkcie krajiny, obnovovanie brehových porastov, medzí a remízok ap. Dokumenty miestneho ÚSES (v niektorých materiáloch LÚSES - lokálny ÚSES), sa spracovávajú pre menšie územné celky (katastre, časti katastrov, zóny) v mierke 1 : 10 000, prípadne 1 : 5 000. 

Miestny územný systém ekologickej stability

systém najvýznamnejších zachovalých prírodných území na nadregionálnej úrovni (celoslovenského a európskeho významu), vyjadruje vzťah a postavenie ekol. stabilných území Slovenska v prepojení na európsky systém ekologicky stabilných území (→Paneurópska ekologická sieť). Na Slovensku existujú na nadregionálnej úrovni dve koncepcie ekologických sietí: Generel Nadregionálneho ÚSES Slovenska (GNÚSES SR) a  →NECONET. Pri výbere  →biocentier a  →biokoridorov nadregionálnej úrovne sú dôležité veľkostné parametre, priestorové rozmiestnenie, aktuálny stav využitia krajiny a reprezentatívnosť pre danú biogeografickú jednotku. Základ výberu tvoria chránené územia, ktoré sú doplnené významnými  prírodnými krajinnými celkami. Generel nadregionálneho ÚSES SR vytvára základ pre stratégiu ochrany ekologickej stability, biodiverzity a ochrany genofondu Slovenskej republiky a pre tvorbu dokumentov nižších úrovní ÚSES. Bol schválený Uznesením vlády SR č. 319 /1992. Spolu bolo v GNÚSES SR vymedzených 87 nadregionálnych biocentier. V mnohých prípadoch sú tieto biocentrá súčasťou národných parkov a chránených krajinných oblastí a predstavujú ich najhodnotnejšie časti. Sieť nadregionálnych biocentier dopĺňa cca 2 700 km  biokoridorov. Významné uzly (križovatky) biokoridorov sa v mnohých prípadoch viažu na nadregionálne biocentrá (napr. Devínska Kobyla, Burda, Strážov, Krivánska Fatra). Prírodné podmienky Slovenska umožnili vybrať takmer kompletnú reprezentatívnu sieť nadregionálne významných biocentier. Okrem biocentier majú priaznivý vplyv na dosiahnutie celoplošného územného systému ekol. stability ekologicky významné celky a oblasti so sústredeným alebo osobitným usporiadaním biocentier, biokoridorov a interakčných prvkov na nižších úrovniach ( RÚSES, MÚSES). Dokumenty GNÚSES SR sú spracované na mapách v mierke 1 : 500 000, prípadne 1 : 200 000. 

typ ekologickej siete, spracovaný na národnej úrovni na základe medzinárodnej iniciatívy (Paneurópska ekologická sieť). V r. 1993 – 1995 bol spracovaný návrh NECONET súčasne pre Poľsko, Českú republiku, Maďarsko a Slovenskú republiku na základe projektu Svetovej únie ochrany prírody (IUCN). Funkčnými prvkami ekologickej siete NECONET sú  →jadrové územia, pufračné zóny a  →ekologické koridory. Pre NECONET Slovenska bolo vybratých 70 jadrových území, z toho 35 európskeho a 35 národného významu. Základ výberu tvoria chránené územia, ktorých sieť je doplnená vhodnými prírodnými územiami Väčšina biocentier vymedzených podľa Generelu nadregionálneho ÚSES tvorí základ národnej ekologickej siete NECONET.

Nadregionálny územný systém ekologickej stability

koncepcia ekologickej siete pre Európu, ktorá má zabezpečiť ochranu celého spektra druhov, ekosystémov, biotopov a typov  krajiny európskeho významu. Súčasťou koncepcie je aj obnova zničených prírodných prvkov a kľúčových ekosystémov. Príprava a realizácia PEEN vyplýva z akčného plánu Paneurópskej stratégie biol. a krajinnej diverzity (Sofia, 1995) a má byť ukončená v r. 2006. PEEN tvorí sieť →jadrových území, spojitých a nespojitých →ekologických koridorov, ochranných zón a území, určených na obnovu. Spočiatku sa formovala pod názvom EECONET. Pri jej formovaní sa bude vychádza aj z existujúcich svetových, európskych, regionálnych a národných iniciatív ako napr. Dohovor o svetovom dedičstve (World Heritage Convention), Biosférické rezervácie podľa projektu MaB, Bernská, Bonnská a Ramsarská konvencia, NATURA 2000, Sieť území ocenených Európskym diplomom (Diploma Sites), Európska sieť biogenetických rezervácií (Biogenetic Reserves), →NECONET, národné koncepcie ekologických sietí a ďalšie. 

Paneurópska ekologická sieť 

tá plošnú časť povrchu, ktorá sa vzhľadom líši od svojho okolia. Forman a Godron (1993) sledovali diverzifikáciu krajiny a jej štruktúru v závislosti od spôsobu využívania človekom. Autori rozoznávajú všeobecne 3 základné typy zložiek, ktoré tvoria štruktúru krajiny. Hovoria o plôškach (patches), koridoroch (corridors) a krajinnej matrici (matrix). Veľkosť, tvar a povahu okrajov považujú za zvlášť dôležité charakteristiky plôšok. Charakteristiky koridorov ako napr. šírka, spojitosť, krivoľakosť, úžiny, medzery a uzly určujú funkciu koridoru ako „vodiča“ aj ako prekážky. Siete charakterizujú rôznymi typmi krížení, sieťovou štruktúrou a veľkosťou ôk. 

biocentrum, biokoridor, interakčný prvok

→ÚSES, vymedzovaný na regionálnej úrovni. Je súčasťou ÚSES vyššieho hierarchického stupňa (→NÚSES). Regionálne významné biocentrá by mali spĺňať ekol. nároky celého súboru rastlín a živočíchov typických pre ekosystémy daného biogeografického regiónu, vzácnych a ohrozených taxónov, vrátane endemických druhov bioty. Môžu tvoriť základ nadregionálnych biokoridorov. Regionálne významné biokoridory by mali umožňovať šírenie a migrácie organizmov rámci regiónu. Dokumenty RÚSES sú spracovávané na mapách v mierke 1:50 000, prípadne podľa územno-plánovacej dokumentácie v mierkach 1:100 000 alebo 1:25 000. Dokumentácia regionálnych ÚSES bola po prvýkrát spracovaná pre všetky okresy Slovenska v r. 1992-1995.

regionálny územný systém ekologickej stability

miera prepojenia, či priestorovej súvislosti ekologických koridorov, čo možno jednoducho kvantifikovať počtom a dĺžkou medzier na jednotku dĺžky koridoru.

sa uplatňuje pri hodnotení stavu ekologickej stability krajiny a pri vymedzovaní ekologicky významných segmentov krajiny. Stanovuje sa relatívne. Vychádza sa pritom z predpokladu, že SES. je nepriamo úmerný intenzite antropického ovplyvnenia ekosystémov alebo priamo úmerný prírodným hodnotám aj v závislosti od veľkosti plochy hodnoteného územia. Východiskom hodnotenia je porovnanie potenciálneho a aktuálneho stavu ekosystémov v krajine. Pri výbere území, ktoré tvoria základ ekologickej stability krajiny sa používa 6-stupňová stupnica. (Löw a kol. 1995): 0 - bez význ. sú napr. zastavané plochy a komunikácie s asfaltovým al. betónovým povrchom, 1 - veľmi malý význam majú napr. polia, 2 - malý význam z hľadiska cieľov ÚSES sa pripisuje intenzívnym sadom, viniciam a intenzifikovaným lúkam, 3 - stredný význam majú napr. lesné monokultúry, 4 - veľký význam majú lúky a lesy s prevahou prirodzene rastúcich druhov, 5 - výnimočne veľký význam nadobúdajú predovšetkým prírodné lesy, trávobylinné spoločenstvá, mokrade, rašeliniská, vodné toky a vodné plochy s prirodzeným dnom aj brehmi a s charakteristickými vodnými a pobrežnými spoločenstvami.

kvantifikuje jednotlivé charakteristiky ostrovov ako rozloha, vzdialenosť od najbližšej pevniny, tvar, rozmanitosť biotopov a dáva ich do súvislosti s druhovou rozmanitosťou týchto presne vymedzených ekologických jednotiek. Svoju úlohu tu zohráva aj charakter priľahlého prostredia, pôvod a vek ostrovov. Pritom jednotlivé charakteristiky sú vo vzájomnej závislosti. Fragmenty biotopov suchozemských ekosystémov možno považovať určitým spôsobom za tzv. nepravé ostrovy, kde platia podobné pravidlá ako pre pravé ostrovy. Aj tu existuje priama súvislosť medzi rozlohou prírodného prvku, tvarom, vzdialenosťou od najbližšieho podobného biotopu a druhovou rozmanitosťou (→fragmentácia). Teória ostrovnej biogeografie tvorí východisko pre koncepcie →ekologických sietí. 

o jednote prírodnej geobiocenózy a jej rôzne ovplyvnených a zmenených štádií sa stala metodickým základom postupu biogeografickej diferenciácie krajiny v geobiocenologickom poňatí (Buček, Lacina, 1984; Löw a kol., 1995).

je „súbor prírodnej geobiocenózy a všetkých vývojovo z nej pochádzajúcich a v rôznom rozsahu pozmenených geobiocenóz a geobiocenoidov vrátane všetkých vývojových štádií, ktoré sa môžu vystriedať v rámci typu trvalých ekologických podmienok (ekotopu)“ (Zlatník, 1973).

celopriestorová štruktúra navzájom prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov, ktorá zabezpečuje rozmanitosť podmienok a foriem života v krajine. Základ tohto systému tvoria biocentrá, biokoridory a interakčné prvky nadregionálneho, regionálneho a miestneho významu (Zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny). ÚSES je originálnym typom ekologickej siete, ktorá sa rozvíja v Českej republike a na Slovensku. Definuje plošné a priestorové nároky existujúcich a navrhovaných prirodzených spoločenstiev a navrhuje ekologickú optimalizáciu celkového funkčného využívania územia. V krajine podmieňuje zachovanie druhovej a krajinnej rozmanitosti (diverzita krajiny). Uplatňuje sa tu biocentrické hľadisko, kde v centre pozornosti sú záujmy prírody. Jej ďalšou funkciou je priaznivé pôsobenie na okolité, menej stabilné, či z biologického hľadiska menej hodnotné územia a zlepšovanie podmienok pre život človeka - z tohto aspektu ide o antropocentrické hľadisko. Klasické prístupy k ochrane prírody neriešili problém fragmentácie biotopov a izolácie populácií. Koncepcia biokoridorov predstavuje dynamický prvok v rámci koncepcie ÚSES. Spoločným základom koncepcie ÚSES na Slovensku a v Českej republike je vymedzovanie úses ako reprezentatívnej siete biocentier, biokoridorov a interakčných prvkov na základných funkčných a priestorových kritérií rozmanitosti, priestorových väzieb (napr. smery biokoridorov a poloha prirodzených migračných trás), nevyhnutných priestorových parametrov (minimálne plochy biocentier rôzneho typu, maximálne dĺžky biokoridorov a ich minimálne nutné šírky), aktuálneho stavu krajiny a spoločenských limitov a zámerov. ÚSES vytvára priestor pre obnovu nedostatočne funkčných a tvorbu chýbajúcich prírodných prvkov v krajine. Problematiku ÚSES obsahujú viaceré právne predpisy a vládne uznesenia ako: zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon NR SR č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorčích predpisov, Zákon NR SR č. 237/2000 Z. z., ktorým sa novelizuje zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. 

schopnosť ekosystému existovať pri normálnom pôsobení faktorov prostredia vrátane tých extrémov, na ktoré sú ekosystémy dlhodobo adaptované. Vnútorná ekologická stabilita je daná pevnosťou a množstvom vnútorných väzieb v ekosystéme. Vysokú vnútornú stabilitu majú predovšetkým sukcesne vyzreté ekosystémy s klimaxovým charakterom. V našej kultúrnej krajine sú to jednak ekosystémy s prírodným vývojom, jednak antropicky podmienené ekosystémy s prirodzeným vývojom bioty v rámci dlhodobých antropoekologických podmienok (prírodné a prirodzené ekosystémy) (Maděra, Zimová, 2005).

schopnosť ekosystému odolávať pôsobeniu mimoriadnych vonkajších faktorov, na ktoré nie je ekosystém prírodným vývojom adaptovaný (extrémne výkyvy teplôt, rozsiahle požiare, zemetrasenia, výbuchy sopiek, v kultúrnej krajine ide zásadne o vonkajšie (globálne) vplyvy a zmeny antropogénneho charakteru (znečisťovanie ovzdušia, zmeny vodného režimu, chemizácia poľnohospodárskej výroby a pod.). Nepoznáme zatiaľ taký ekosystém, ktorý by sa vyznačoval absolútnou vonkajšou ekologickou stabilitou, to znamená odolnosťou voči všetkým mysliteľným mimoriadnym vonkajším faktorom. Preto základným kritériom pre výber a navrhovanie komponentov ÚSES je vnútorná ekologická stabilita. Vysoká vnútorná stabilita je nutnou podmienkou vonkajšej ekologickej stability, ale nemôže ju plne zaručiť (Maděra, Zimová, 2005).

je podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny definovaný ako "časť územia, ktorá utvára charakteristický vzhľad krajiny, alebo prispieva k jej ekologickej stabilite, najmä les, rašelinisko, brehový porast, jazero, mokraď, rieka, bralo, tiesňava, kamenné more, pieskový presyp, park, alej, remíza." Možno ho chápať aj vymedzovať ako ekologicky významný segment krajiny.