Výkladový slovník - Ochrana prírody a krajiny - Ekologické siete


Prechádzať slovník s použitím tohto registra

Špeciálny | A | Á | Ä | B | C | Č | D | Ď | DZ | | E | É | F | G | H | CH | I | Í | J | K | L | Ĺ | Ľ | M | N | Ň | O | Ó | Ô | P | Q | R | Ŕ | S | Š | T | Ť | U | Ú | V | W | X | Y | Ý | Z | Ž | VŠETKO

E

Ekodukt

cielene vybudovaný migračný objekt, ktorý umožňuje voľne žijúcim organizmom bezpečne prekonať bariéry ciest, diaľnic a železníc v trase ich pravidelných presunov v krajine (v užšom význame aj nadúrovňový ekomost). Vo všeobecnosti sú rozlišované základné typy migračných objektov podľa spôsobu križovania komunikácie a umiestnenia na: 1. nadúrovňové – nadchody, 2. úrovňové a 3. podúrovňové – podchody (Ružičková, Lehotská 2008). Konštrukčné riešenia ekoduktov sú veľmi rozmanité a závisia od charakteru krajiny, cieľových druhov organizmov, typu migrácie a od typov biotopov, vhodných pre cieľové druhy. Jedným typom ekoduktu je tzv. cervidukt - umelo vytvorený nadchod pre zver  ponad diaľnice. Väčšinou je po okrajoch vysadený stromovou a krovinovou vegetáciou, má trávnatý povrch a pre motiváciu zveri slúži napájadlo na jednej strane. Obvyklá šírka ekoduktu pre vysokú zver je 15 - 50 m. Tunelové prechody pre malé cicavce a obojživelníky bývajú široké cca 1 m.



Ekologická sieť (ES)

vybraný systém prírodných území s prvoradou funkciou ochrany, prípadne obnovy prirodzenej druhovej rozmanitosti bioty v prírodných podmienkach v krajine, ktorú človek intenzívne využíva pre hospodárske a produkčné účely. ES tvoria biocentrá či  jadrové územia a  biokoridory alebo ekologické koridory. Rôzne typy ES obsahujú aj doplnkové územia ako interakčné prvky, pufračné zóny, územia rozvoja prírodných prvkov a pod. Ekologické siete zmierňujú vplyv fragmentácie prírodných území, zdôrazňujú význam vzájomného prepojenia prírodných prvkov v krajine a dávajú priestor pre systematickú tvorbu nových, chýbajúcich ohniviek ES. Koncepcie ES sa začali v rôznych štátoch Európy rozvíjať na začiatku 80-tych rokov. Plány ES od miestnej až po európsku úroveň slúžia buď ako dokument ochrany prírody, ako podklad pre územné plány, alebo pre obidva účely. Ich obsah je odrazom toho, čo si určitý štát alebo región stanovil za svoj cieľ v oblasti ochrany prírodných hodnôt a využitia územia. Jedným z typov ES je aj územný systém ekologickej stability a NECONET. Zjednocujúcou koncepciou ES pre Európu je Paneurópska ekol. sieť (PEEN). Teoretické východisko koncepcií ES tvorí →Teória ostrovnej biogeografie a →Metapoplulačná teória (Ružičková a kol. 2009). S problematikou ES je úzko spätá skupina pojmov ako  →biodiverzita, →diverzita krajiny, →fragment, →fragmentácia, →insularizácia, →izolácia , →metapopulácia, →ekoton. 



Ekologická sieť ECONET

strategická a dynamická koncepcia, ktorá má poskytnúť rámec pre ochranu prírody a krajiny ako celku. Jej cieľom je určiť európsky významné druhy a stanovištia a vypracovať opatrenia na ochranu integrity prírodných ekosystémov. Koncepcia má umožniť prechod od stratégie ochrany druhov k ochrane ich stanovíšť až celých ekosystémov, ako aj postup od národnej úrovne k medzinárodnej. Ekologická sieť ECONET je rozlišovaná v dvoch úrovniach: EECONET - European Ecological Network, predstavuje sieť jadrových území a ostatných prírodných prvkov, významných z hľadiska biologickej a ekosystémovej rôznorodosti na úrovni európskeho kontinentu a nadväzuje na systémy vyčlenené vo všetkých úrovniach a pásmach kontinentu. NECONET - National Ecological Network, predstavuje sieť významných jadrových území, chránených území a ďalších prírodných prvkov, významných na úrovni národnej, prípadne v osobitných prípadoch hraničných oblastí na úrovni bilaterálnej. Sem sa zaraďujú aj antropogénne vytvorené stanovištia, územia určené na rozvoj prírodných prvkov, ako aj čiastočne izolované prírodné ostrovy. NECONET je súčasťou Národnej (štátnej) stratégie ochrany prírody a súčasť Národnej stratégie ochrany a využívania biodiverzity (Ružičková a kol. 2009).



Ekologická stabilita krajiny

v dynamickom chápaní predstavuje schopnosť ekologických systémov pretrvávať aj počas pôsobenia rušivého vplyvu, uchovávať a reprodukovať svoje podstatné charakteristiky aj v podmienkach narúšania zvonku, čo sa prejavuje: minimálnou zmenou počas pôsobenia rušivého vplyvu alebo spontánnym návratom do východiskového stavu. Rozlišuje sa →vnútorná (endogénna) a →vonkajšia (exogénnu) ekologická stabilita. Nepoznáme zatiaľ taký ekosystém, ktorý by sa vyznačoval absolútnou vonkajšou ekologickou stabilitou, t. z. odolnosťou voči všetkým mysliteľným mimoriadnym vonkajším faktorom. Základným kritériom pre výber a navrhovanie komponentov ÚSES je vnútorná ekologická stabilita. Ekologickú stabilitu krajiny môžeme vyjadriť podielom ekologicky stabilných prírodných prvkov voči menej stabilným až nestabilným územiam a ich vzájomným usporiadaním (Míchal a kol. 1994).



Ekologickú optimalizáciu priestorovej organizácie krajiny

Ekologickú optimalizáciu priestorovej organizácie krajiny začala riešiť v osemdesiatych rokoch metodika LANDEP (Landscape Ecological Planning), ktorá predstavuje systémovo usporiadaný účelový komplex krajinno-ekologických metodík a metód. Základným cieľom LANDEP je návrh krajinnoekologicky optimálnej organizácie krajiny (Ružička, Miklós, 1982). Metodické postupy a skúsenosti LANDEP sa stali jednými zo základov pre Metodické pokyny pre vypracovanie dokumentov ÚSES (MŽP SR, 1993) na Slovensku.



Ekologický koridor

je základným prvkom rôznych typov ekologických sietí. Významovo sa chápe v rovnakom zmysle ako → biokoridor, teda priestor pre migráciu voľne žijúcich organizmov a pre šírenie ich diaspór. Ekologická štruktúra a funkcia ekologického koridoru bude závisieť od jeho umiestnenia, trasy, typov biotopov, ktoré obsahuje a od okolitého prostredia. Tieto a ďalšie faktory budú určovať, ako ekologický koridor funguje pre rastliny, zvieratá, vodu a v širšom chápaní zelených ciest aj pre ľudí. V uvedenom význame sa používajú viaceré termíny ako napr. koridor pre voľne žijúce organizmy (wildlife corridor). 



Ekologicky významný segment krajiny (EVSK)

časť krajiny, v ktorej plošne prevládajú ekosystémy s relatívne vyššou ekologickou stabilitou a vyznačuje sa ekologickými podmienkami, ktoré umožňujú existenciu druhov prirodzeného genofondu krajiny v prirodzených podmienkach. EVSK sa vymedzuje pomocou stupňa ekologickej stability na základe priestorovo štruktúrnych kritérií ako: stav ekologických podmienok, druhové zloženie, rozloha. Rozlišujeme ekologicky významnú krajinnú oblasť (nad 1000 ha), ekologicky významný krajinný celok (10 – 1000 ha), ekologicky významný krajinný prvok (do 10 ha), ekologicky významné líniové spoločenstvo. Ekologicky významné segmenty krajiny tvoria základ pre vymedzenie územného systému ekologickej stability krajiny a majú hlavný význam pre zabezpečenie druhovej a krajinno-ekologickej diverzity, zamedzenie vodnej a veternej erózie, udržanie kvality vody, reguláciu odtokových pomerov, vytvorenie refúgií pre mnohé rastliny a živočíchy a vytváranie ochranných zón pre vzácne ekosystémy. 



Ekostabilizačná účinnosť

je mierou pre klasifikovanie ekostabilizačnej situácie. Vyjadruje schopnosť vegetácie stabilizovať povrch (pôdu) pred eróziou a vitalitu vegetácie, ktorá podmieňuje zvrátenie stavu nerovnováhy v krajine. Ekostabilizačná účinnosť je klasifikovaná u každého vegetačného prvku (lesy, trvalé trávne porasty, nelesná stromová a krovinová vegetácia, ostatná vegetácia) (zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny ).



Ekostabilizačné prvky v krajine

sú prírodné prvky s relatívne vyššou ekologickou stabilitou ekologicky významné segmenty krajiny biocentrá, biokoridory, interakčné prvky, významné krajinné prvky.   



Ekoton

okraj - prechodné pásmo medzi dvomi a viacerými rôznymi spoločenstvami, napr. medzi lesom a lúkou, kde dochádza k náhlej zmene ekologických podmienok, a tým aj k zmenám spoločenstiev. Dobre vyvinuté ekotonové spoločenstvá obsahujú obvykle organizmy, charakteristické pre obe dotykové spoločenstvá a naviac druhy, žijúce len v pásme ekotonu. Hranica súvislých lesných porastov s inými prirodzenými, či kultúrnymi spoločenstvami väčšinou nie je ostrá. Okraj lesa tvorí pás stromov a krovín, tzv. plášť a pás bylín, tzv. lem. Typické floristické zloženie plášťových a lemových spoločenstiev je výsledkom miešania druhov lúčnych a lesných spoločenstiev a druhov lesných okrajov, ktoré sú schopné prevládať. Šírka lemov a ich floristické zloženie závisí od špecifických podmienok stanovišťa, od typu dotykových spoločenstiev a od vplyvu človeka. Pri hodnotení fragmentov lesa a pri výbere či návrhu prvkov ÚSES je dôležité poznať podiel ekotonových spoločenstiev a vnútorného lesného prostredia. Rozlohou príliš malé stromové porasty (pod 3 ha v našich podmienkach) majú charakter ekotonových spoločenstiev. Väčšinou majú funkciu interakčných prvkov.