Výkladový slovník - Ochrana prírody a krajiny - Ekologické siete


Prechádzať slovník s použitím tohto registra

Špeciálny | A | Á | Ä | B | C | Č | D | Ď | DZ | | E | É | F | G | H | CH | I | Í | J | K | L | Ĺ | Ľ | M | N | Ň | O | Ó | Ô | P | Q | R | Ŕ | S | Š | T | Ť | U | Ú | V | W | X | Y | Ý | Z | Ž | VŠETKO

T

Teória ostrovnej biogeografie

kvantifikuje jednotlivé charakteristiky ostrovov ako rozloha, vzdialenosť od najbližšej pevniny, tvar, rozmanitosť biotopov a dáva ich do súvislosti s druhovou rozmanitosťou týchto presne vymedzených ekologických jednotiek. Svoju úlohu tu zohráva aj charakter priľahlého prostredia, pôvod a vek ostrovov. Pritom jednotlivé charakteristiky sú vo vzájomnej závislosti. Fragmenty biotopov suchozemských ekosystémov možno považovať určitým spôsobom za tzv. nepravé ostrovy, kde platia podobné pravidlá ako pre pravé ostrovy. Aj tu existuje priama súvislosť medzi rozlohou prírodného prvku, tvarom, vzdialenosťou od najbližšieho podobného biotopu a druhovou rozmanitosťou (→fragmentácia). Teória ostrovnej biogeografie tvorí východisko pre koncepcie →ekologických sietí. 



Teória typov geobiocénov

o jednote prírodnej geobiocenózy a jej rôzne ovplyvnených a zmenených štádií sa stala metodickým základom postupu biogeografickej diferenciácie krajiny v geobiocenologickom poňatí (Buček, Lacina, 1984; Löw a kol., 1995).



Typ geobiocénu

je „súbor prírodnej geobiocenózy a všetkých vývojovo z nej pochádzajúcich a v rôznom rozsahu pozmenených geobiocenóz a geobiocenoidov vrátane všetkých vývojových štádií, ktoré sa môžu vystriedať v rámci typu trvalých ekologických podmienok (ekotopu)“ (Zlatník, 1973).